Volám sa Jozef Bebčák a pochádzam z Turzovky - čo je také malé mestečko nachádzajúce sa v krásnom prírodnom prostredí horných Kysúc. O turzovskej farnosti sa už veru toho hodne popísalo, a iste mi dáte za pravdu, keď napíšem, že mnohí pokladajú turzovskú farnosť za najateistickejšiu farnosť na Slovensku; a okrem toho, je Turzovka svetoznáma aj významným mariánskym pútnickým miestom - horou Živčák, kde sa 1. júna 1958 zjavila Panna Mária pánovi Matúšovi Lašutovi.
Pochádzam z veriacej rodiny, mám 32 rokov, a ku katolíckej viere mňa, aj moju sestru už odmalička privádzali nielen moji rodičia ale aj starí rodičia, a po Prvom svätom prijímaní, keď som prvý krát prijal Pána Ježiša v Eucharistii sa prvopiatkové pobožnosti stali neodmysliteľnou súčasťou môjho života, rovnako ako aj pravidelná mesačná svätá spoveď. Roky plynuli, a môj vzťah k Božskému Srdcu sa prehlboval čoraz viac. Neraz som si aj vykonal pobožnosť deväť po sebe nasledujúcich prvých piatkov, tak ako to je uvedené v Prisľúbeniach Božského Srdca.
Nuž ale, ako sa hovorí: "Čert nikdy nespí", a tak raz prišlo obdobie, kedy sa zo slova ´chcem´ zrazu stalo slovo ´musím´. Áno, som obyčajný, mladý chalan a viem, že Boh mňa má rád aj s mojimi chybami a pokleskami. Sila Božieho Milosrdenstva je skutočne úctyhodná. Keď sa nad tým tak zamyslím, v pubertálnom období mi dosť prekážalo, že ma nielen doma ale i vo farskom spoločenstve vnímali ako jedného z najlepších kandidátov do kňazského stavu. Bol som taká tichá voda, no neprehovorili ma ani na post miništranta. Mladá nespútaná duša - duša motorkára. Moja vnútorná sila sa zmenila na rebéliu.
Po maturite prišli moje prvé pracovné skúsenosti, no nemal som stabilnú prácu, a tak sa mojim životom stala práca v zahraničí, ďaleko od domova, od viery, spoznával som život na ubytovniach - Všetaty u Prahy, okr. Mělník - v r.2003, či Panasonic Plzeň, Borská pole, ubytovňa Slovany - v r.2005, kde som sa stretával väčšinou aj s mladými ľuďmi a alkoholové víkendy a bujaré zábavy sa stali mojim životným štýlom, a zrazu prišiel čas, kedy som Boha nepotreboval.
Možno z ostychu, možno z vystatovania sa pred kamarátmi som sa aj hanbil spýtať ľudí na kostol, na omše, či čas vysluhovania sviatosti zmierenia v blízkom okolí. Prestal som chodiť na Bohoslužby; no aj tu si ma Boh našiel. Ako som postupom času zistil, tak vždy cestou z ubytovne do práce sme MHD prechádzali práve okolo katedrály svätého Bartolomeja v Plzni, a tak som si potom povedal: "Človeče, čo to robíš?! Prečo, Pane, som musel padnúť na samé dno? Pane, skúšaš moju vieru? Dal sa aj tu nájsť Boží zámer? Mal som niekoho priviesť k viere, ukázať mu vieru, keď som sám padol?"
A tak som si povedal, že to takto ďalej nejde. K môjmu odhodlaniu pevne sa vrátiť k Cirkvi a k úcte Božského Srdca - ako márnotratný syn z Evanjeliového podobenstva, sa pridali aj problémy s pracovnou agentúrou, a tak po skončení pracovnej zmluvy na dobu určitú, som sa vrátil domov. Po vykonaní sviatosti zmierenia sa zo mňa postupom času stal horlivý a nezlomný zástanca a obhajca viery a svoje odhodlanie som vyjadroval nielen v ďalšom zamestnaní ale predovšetkým aj vo virtuálnom svete internetových diskusií občianskych i politických. Samozrejme, že negatívne reakcie nenechali na seba dlho čakať, no i napriek tomu som bol šťastný.
Stal sa zo mňa úplne iný človek, no svoj vlastný blog nemám. Jediné, čo mi zostalo bola striedmosť a pokora. No a pre blízke okolie som bol stále taká tichá voda, ako keby pre mňa platili tie evanjeliové slová Pána Ježiša: "Lekára nepotrebujú zdraví ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých ale hriešnikov."
A tak mám aj doteraz veľa priateľov a známych aj medzi ateistami a dokážem sa s nimi porozprávať o hocičom. Často sa mojou duchovnou inšpiráciou stala aj samota, samota prežívaná s Bohom. Istým odosobnením sa od problémov tohoto sveta, môže človek naplno zažiť duchovné obohatenie, ako keď počas turistiky prídete na úpätie kopca a pod vami vidíte celý ten svet a konzum i chaos, ktorý ste tam zanechali, chcejúc sa dotknúť Božej Lásky a zažiť Jeho prítomnosť i prítomnosť Svätej Rodiny. Sme tak zahĺbení do seba, žiadostivostí tela, že pre les nevidíme stromy a nevieme sa tešiť z maličkostí a z úžasného sveta prírody oslneného napríklad zapadajúcim Slnkom.
Nuž neviem ako to mám vyjadriť, ale do takýchto chvíľ samoty som sa rád vnáral aj počas stredoškolských štúdií a rád som rozmýšľal i nad životom mimo nášho sveta. Zaujímal som sa aj o sci-fi a vedecko-populárne časopisy, svet UFO a kvantovú mechaniku a veci s tým súvisiace. Vnáral som sa do sveta metafyziky, ako keby som tam "hľadal to svoje." Niekedy som mal aj taký vnútorný pocit nadčasovosti a vzdialené časové obdobia som vnímal (a niekedy aj vnímam) ako prítomnosť, ako keby mi sám Pán Ježiš chcel povedať, že jedine On je vládcom a pánom Času, kvánt času, a všetko je Jemu skutočne podriadené. Ako keď stojíme pred lomeným zrkadlom. Pamätám si, ako som raz na Vianoce dostal knihu s názvom Vesmír Stephena Hawkinga od Davida Filkina (1997-9.
Celkovo môj život je dosť rozmanitý, bol som aj vskutku rozlietaný na všetky strany, no je zaujímavé, že vždy si ma Božské Srdce našlo a pritiahlo k Sebe a to hlavne na prvopiatkové pobožnosti, na ktorých sa pravidelne zúčastňujem doteraz, nevynímajúc i deviatnik k Božskému Srdcu, ktorý sa z času na čas modlím, no i najmä vtedy, keď chcem získať odpoveď alebo názor samotného Pána Ježiša na môj život, i na skúšky, utrpenie i bolesti, ktoré ma v živote sprevádzajú.
Sloboda a nespútanosť sa stali synonymom môjho života a dovoľujem si tvrdiť, že i vrodená vášeň k motorkám sa podpísali pod môj život motorkára. Jazda na motorke sa stala pre mňa doslova druhým relaxom. Veď aj veriaci človek môže jazdiť na motorke ako som sa mohol tohto roku presvedčiť na šaštínskej púti motorkárov, na ktorej som sa zúčastnil. Bola to moja prvá návšteva šaštínskej Baziliky. Nuž ale bez motorky ako invalidný dôchodca, no s o to väčšou vďakou k Bohu, k Sedembolestnej Panne Márii i Jej Synovi, a s neskonalou vôľou žiť ďalej.
Ako motorkár som si užíval jazdu na cestnej motorke, no snažil som sa krotiť svoje vášne a jazdiť zodpovedne. Až raz prišiel onen nešťastný deň a všetko sa zrazu skončilo. Človek svojou jazdou či už na motorke alebo v aute dáva svoj život do rúk ostatným vodičom, ktorí sú zaň zodpovední. Prišiel pád, náraz, ticho, tma, a množstvo nezodpovedaných otázok: Prečo?! Nie vlastnou vinou som sa ocitol na ARE v Čadci i potom následne v Martine, kam ma vo veľmi vážnom stave letecky previezli ešte v onen nešťastný deň, keď som sa stal účastníkom vážnej dopravnej nehody. Vodič osobného auta zn. FIAT ma prehliadol, keď sa otáčal cez cestu 1.triedy.
Stalo sa to pred dvoma rokmi, na konci augusta. A v ten deň nakoľko bol nešťastný a šokujúci i pre mojich rodičov, stalo sa niečo úžasné. Boh ma vyviedol z okov smrti, tak ako to je uvedené v prisľúbeniach Božského Srdca; i napriek devastačným poraneniam pľúc, následnej infekcii a zopár zlomeným rebrám, mi nebolo určené zomrieť. Nebol som totiž v stave posväcujúcej milosti. Túto nehodu som mal týždeň pred prvým piatkom. Ihneď na to, bola osdlužená sv.omša na žiadosť mojich rodičov s prosbou o uzdravenie. Boh ponúka svoje milosti každému a našu rodinu nevynímajúc, a tak sa stalo, že aj z našej rodiny - blízkej i vzdialenej, si zopár členov vybralo cestu zasväteného života či už rehoľného alebo kňazského.
Zhruba po týždni od dopravnej nehody som sa prebudil z umelého spánku na ARE v Čadci, kam ma previezli z Martina. A tu, bezprostredne, Boh znova zasiahol do môjho života: V nemocnici je zriadená aj duchovná služba a ku prvému piatku ma na ARE navštívil kňaz a zaopatril ma sviatosťami - svätou spoveďou, podľa možnosti som prijal Eucharistiu a sviatosť pomazania chorých. A v tedy sa to stalo. Už ani neviem či to bol sen alebo som mal videnie. V tú noc som videl pred sebou obraz Božieho Milosrdenstva, ktorý sa predo mnou zjavoval postupne a nakoniec Pán Ježiš mal na hlave korunu a po Jeho ľavici som videl pravdepodobne proroka Mojžiša. Bol to zaujímavý obraz, pretože sa mi prelínal s Pánovým premenením na vrchu Tábor. Bol to obraz, ktorý som nikdy pred tým nevidel, a ani potom.
Na ARE v Čadci som strávil 9 dní. Po 16-tich dňoch od nehody som sa učil chodiť a bol som schopný samostatne dýchať bez pomoci prístrojov, a taktiež som mohol prijímať pevnú stravu. Potom ma preložili na Traumatológiu. Po 24 dňoch od nehody ma prepustili z nemocnice domov a odišiel som po vlastných bez pomoci inej osoby. Nemal som žiadnu inú zlomeninu okrem zlomených rebier.
Hovorí sa: "Koho Pán Boh miluje, tomu svoje utrpenie daruje." Taktiež sa hovorí: "Pán Boh dopustí, ale neopustí." Život je plný prekvapení. Príjemných i menej príjemných. Každý si píše svoj životný príbeh, ktorý je niekedy plný utrpenia i chorôb, našu rodinu nevynímajúc. O to väčší smútok som prežíval, keď som sa nemohol zúčastniť pohrebu strýka, ktorý zomrel krátko po mojom prepustení z nemocnice, a ktorý bol aj v tom čase hospitalizovaný na inom oddelení.
Áno, život je plný prekvapení. A tak nadišiel čas, tá chvíľa, kedy ma kontaktoval vinník nehody a chcel sa mi ospravedlniť. Ja som si na priebeh nehody nespomínal, no bolo zvláštne počuť hlas človeka, čo ma takmer zabil. Bol to starší pán s ťažkým životným osudom. Vyrozprával mi svoj príbeh aj o tom ako v krátkej dobe pochoval svojich bratov. A v tedy sa niečo vo mne zlomilo. Zrazu som mal pred očami svätého Otca Jána Pavla II., ako odpustil svojmu vrahovi, čo ho takmer pripravil o život a dokonca ho i navštívil vo väzení; a tak som vyslovil to jediné: "Ospravedlnenie prijímam." Tomu človeku som odpustil. A nielen to! V rámci trestného konania, ktoré bolo voči nemu vedené, som nemal problém sa s ním i osobne stretnúť pred mediátorom; no ale čo už bolo tragikomické, pozval ma aj na kávu.
Cesty Božie sú v skutku nevyspytateľné! Je pre mňa doteraz záhadou, prečo som sa k napísaniu tohto svedectva primäl až teraz. Po dvoch rokoch. Áno, do môjho srdca sa hlboko vryla účasť na už spomínanej tohtoročnej púti motorkárov. Akosi ma to ťahalo do Šaštína. Môj vnútorný hlas mi hovoril, že to tak má byť. A odvtedy vo mne rezonovali slová kňaza, ktorý pri svätej omši vyzýval ľudí, aby sa nebáli podať svedectvo o tom, že Boh koná a robí zázraky, ktoré ani medicína nedokáže racionálne vysvetliť. Môj obvodný lekár mi po prepustení z nemocnice z čisto odborného hľadiska povedal, že som si prežil svoju smrť.
A tak som tohto roku v septembri Šaštín navštívil po druhý krát. Zúčastnil som na nedeľnej svätej omši, ktorú celebroval pán arcibiskup vladyka Mons. Cyril Vasiľ, sekretár Kongregácie pre východné Cirkvi v Ríme pri príležitosti štátneho sviatku Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska, počas národnej púte a odvtedy i na základe vnuknutia som sa rozhodol vám napísať môj príbeh. No nepísal sa mi jednoducho a už vôbec nie rýchlo. Bez Božej pomoci a prosieb by som ho určite nezrealizoval. Boli dni, kedy som nenapísal ani čiarku. No boli aj dni, kedy som písal celé odstavce. A nedokázal som splniť tento Boží zámer, bez toho aby som bol v stave posväcujúcej milosti.
Na záver, by som chcel aj touto cestou popriať úprimnú sústrasť pozostalým, ktorých blízki v krátkom časovom rozpätí zomreli pri tragických dopravných nehodách v Čadci vinou nezodpovednej jazdy poľských kamionistov.
Jozef Bebčák, Turzovka